Odkedy je na svete smrť?

Existuje rozšírený názor, že smrť je prirodzenou súčasťou života a že vždy bola na svete. Hovorí sa, že bez smrti by nebol život, bez utrpenia by sme nepoznali radosť, bez zlého by sme nedocenili dobré... Nielenže to nie je pravda, ale v histórii sveta bola doba, keď to tak nebolo. 

Bolo to v čase, keď Boh stvoril túto zem. My ako nedokonalí ľudia si môžeme len do­mýš­ľať, ako to vyzeralo pri stvorení sveta, ale Boh to vie naisto. Jediný spôsob uvažovania, pri ktorom si mô­žeme byť istí, že sme došli k správnemu záveru o čomkoľvek, je poznanie všetkých faktov. Ak zakladáme naše úvahy len na čiastočnom poznaní, nikdy si nemô­žeme byť istí, že naše názory sú správne. Nemô­že­me totiž vedieť, čo odhalí ďalší objav a ako to zmení náš dovtedajší úsudok. Je to ako keď sa vo filme dívate na nejakú zá­had­nú vraždu. Ako sa to stalo? Veď je to jasné! Už od polovice to viete – určite to bol sluha! Celý čas sa v tom už len utvr­dzujete. Ale tri minúty pred koncom sa objaví nový dôkaz, o ktorom ste nevedeli – a ten úplne zmení vaše úvahy. Tak predsa len to ten sluha nebol! Evolúcia je systém viery o minulosti, ktorý je založený na ľudských slovách a hy­po­tézach – na slo­vách ľudí, ktorí pri tom neboli. Žiadny ľudský názor nie je nepred­po­jatý, a preto aj evo­lú­cia je v pod­state nábo­žen­skou filozofiou. Aj biblická zvesť, aj evo­lú­cia sú ná­bo­žen­ské poh­ľady na históriu. Proti sebe nestojí veda a náboženstvo, ale veda jedného ná­bo­ženstva proti vede iného náboženstva. Skúmajme, ktoré ná­bo­žen­stvo je pravé. Pozrime sa preto do Biblie, do pr­vej kni­hy Mojžišovej (Genesis), čo nám o stvo­rení hovorí samotný Stvoriteľ.

Boh stvoril celý vesmír za šesť dní. V šiesty deň stvoril Adama a umiestnil ho spolu s Evou do zá­hrady Eden, kde bolo veľa rastlín a zvierat. Všetko, čo Boh stvoril, bolo dobré a na svete neexistovala smrť ani utrpenie. Zvieratá sa nepožierali, pretože sa živili bylinami (Genesis 1:30). Adam s Evou boli stvorení na obraz Boží a neexistoval v nich hriech. Boh im prikázal, aby sa rozmnožili, podmanili si zem a vládli nad všetkými živými tvormi na zemi, vo vzduchu a vo vode (Genesis 1:28; 2:15). Boh dal Adamovi všetko, čo v živote potre­boval, ale dal mu aj na­sle­dov­nú zodpovednosť: „Z ktoré­ho­koľ­vek stromu rajského budeš slobodne jesť, ale zo stromu vedenia dobrého a zlého nebu­deš jesť, lebo toho dňa, ktorého by si jedol z neho, istotne zomrieš.“(Genesis 2:16–17) Adam s Evou mali v raji všetko na to, aby boli spokojní, nič im nechýbalo. Bolo tam mnoho stromov, z ktorých mohli jesť. Medzi tisíckami „áno“ bolo však jedno „nie“. Ten strom sám o sebe nebol zlý, ani jeho ovocie nebo­lo zlé. Možno to bol strom rovnaký ako iné stromy naokolo. To, čo ho urobilo iným, bol Boží príkaz. Boh mohol práve tak povedať, „Neprekračujte tento potok!“ alebo „Nechoďte na túto horu!“. Strom bol jed­no­du­cho vyjadrením Božej vôle a zákona, ktorý stvorený človek musí poslúchať.

„A had bol najchytrejší zo všetkých zvierat poľných, ktoré učinil Hospodin Boh. A po­ve­dal žene: Či naozaj riekol Boh: Nebudete jesť zo žiadneho stromu rajského? Na to po­ve­da­la žena hadovi: Z ovocia rajských stromov jeme. Ale o ovocí stromu, ktorý je upro­stred raja, riekol Boh: Nebudete jesť z neho ani sa ho nedotknete, aby ste nezomreli!“ (Genesis 3:1–3) Had sa pokúsil spochybniť autoritu Božieho slova. Naozaj Boh niečo za­ká­zal? V otázke je navyše zákaz zveličený, čo zvádza k úvahe, že Boh je natoľko zlo­my­seľ­ný, že všetko len zakazuje a nič nám nedopraje. Aj nás pokúšajú telesné žia­dosti, a keď ich nevyužijeme, máme pocit, ako by sme boli o niečo ochu­dob­není, namýšľame si, že Boh nám niečo nechce dopriať a že nám chce niečo zatajiť. Snažíme sa roz­ho­do­vať bez Boha, a pritom je naše poznanie dôsledkov nášho konania tak obmedzené. Božia vôľa je to, čo by sme si bez zaváhania všetci zvolili, keby sme poznali všetky sú­vislosti. Keď sa myš pri­bli­žu­je k pasci, vidí len syr a nerozumie drôtu, ani silnej pružine. Musíme veriť, že aj dobrý strom sa stane jedovatým, keď z neho Boh zakázal jesť.

„A had povedal žene: Istotne nezomriete. Ale Boh vie, že toho dňa, ktorého by ste jedli z neho, otvoria sa vaše oči, a budete ako Boh, ktorý vie, čo je dobré i zlé." (Gene­sis 3:4–5) Toto je historicky prvé klamstvo, o ktorom z Biblie vieme. Je to zároveň naj­väčšie a naj­ne­bez­pečnejšie klamstvo, lebo hovorí, že za hriech nebude trest. Boh hovorí: „určite zo­mrie­te“, had hovorí: „určite nezomriete“. Pokušiteľ vlastne hovorí: Boh klame, lebo chce pred člo­vekom zatajiť niečo dobré. Hadovo klamstvo má v sebe (ako každé veľké klamstvo) aj zrnko pravdy. Adamovi s Evou sa skutočne otvoria oči a spoz­najú, čo je dobré a zlé. Spoz­najú niečo, čo predtým nepoznali. Predtým hriech nepo­znali, teraz ho spoznajú. Predtým poznali len dobro, teraz budú poznať dobro aj zlo (Genesis 3:22). Tým všetkým sa ale nestali Bohom. Naopak – nastalo oddelenie od Boha, duchovne zomreli a ich telá začali zo­mie­rať fyzicky. Zažili poznanie dieťaťa, kto­rému otec hovorí: „Nechoď k ohňu!“. Ale dieťa nepo­slúchne, spadne do ohňa a ďal­šie dni v bolestiach zomiera. Dieťa sa niečo doz­ve­delo – ale aké to bolo poznanie! Klam­stvo z raja, že človek sa môže stať Bohom, tvorí zá­kla­d pre všetky ostatné klamstvá. Ľudia nechcú pripustiť, že sú stvorení a hrajú sa na stvoriteľov. Jadro každého hriechu je zakaždým to isté: túžba človeka byť nezávislý na Bohu, túžba byť pánom svojho života, túžba byť Bohom!

„A žena videla, že je strom dobrý na jedenie z neho, že je žiadosťou očiam a že je to prežiadúcny strom, aby urobil človeka rozumným, tak teda vzala z jeho ovocia a jedla a dala spolu i svojmu mužovi, a jedol.“ (Genesis 3:6) Eva vedela, že Boh im zakázal jesť zo stromu poznania dobrého a zlého, ale v jej mysli sa zakorenila pochybnosť. A po­chyb­nosť je otcom hriechu. Eva zobrala Božie slovo a postavila ho na úroveň slov, ktoré po­ve­dal had. Verila, že ona je tou poslednou autoritou, ktorá rozhodne, ktoré slovo je prav­divé. Eva chcela sama rozhodnúť, čo je správne a čo nesprávne, pretože v nej začala pôsobiť pýcha. Namiesto toho, aby verila nemennému Božiemu slovu, roz­hodla sa strom štu­dovať a posudzovať jeho ovocie. Aj my počúvame veľa argumentov, prečo to a to nie je hriech. Racionalita je často zneužívaná na ospravedlnenie hriešneho ko­na­nia. Božie normy sa zdajú byť príliš „jednostranné“. Myslíme si, že Božie príkazy treba ešte zvážiť. Pocity a úvahy sú ale zradné. Eve našepkali, že keď toto ovocie dobre vyzerá a stvoril ho Boh, určite bude dobré aj na jedenie. Často máme predstavu, že aby niečo bolo dobré, musí to byť príjemné. Reklama nás dennodenne vyzýva k tomu, aby sme život vychutnávali plnými dúškami a aby sme robili to, čo naplňuje naše túžby. Keď prišiel ku Eve had, aby ju pokúšal, nemala sa obrátiť do svojho vnútra a tak zistiť, čo je najlepšie – naopak, mala sa pridŕžať objektívnej Božej vôle.

„Vtedy sa otvorily oči obidvoch, a poznali, že sú nahí.“ (Genesis 3:7) V tomto okamihu do sveta vošiel hriech. Svet, v ktorom Adam s Evou budú žiť, už nikdy nebude taký ako predtým. Svo­jou neposlušnosťou sa odlúčili od Boha. Zahanbili sa natoľko, že sa rozhodli schovať sa medzi stro­my záhrady (Genesis 3:8). Namiesto toho, aby získali spokojnosť a šťastie, hriech spôsobil iba hanbu a vinu. Hriech vždy prináša pocit viny, zapríčiňuje Boží hnev a ničí vzťah, ktorý mal mať človek s Bohom. My si však pohotovo pripravíme veľa výhovoriek, prečo za to nie sme zodpovední. Avšak pred Bohom vyzeráme rovnako ako keď sa Adam snažil prikryť figovým lístím. Od okamžiku prvého hriechu nosia ľudia šaty, pretože všetci sme hriešnici. Hanba, ktorá zaplavila Adama s Evou predstavovala len začiatok úzkostí, ktoré čakali ich ako aj všetkých potomkov prvého ľudského páru. Boh povedal Adamovi, že zem bude od tej chvíle prekliata a on bude dorábať chlieb „v pote svojej tváre“. Eve Boh povedal: "Veľmi rozmnožím tvoju bolesť a tvoje tehotenstvo; v bolesti budeš rodiť deti, a tvoja túžba sa ponesie k tvojmu mužovi, a on bude panovať nad tebou."(Genesis 3:16) Nakoniec boli vyhnaní z Božej prí­tomnosti, pretože dokonale svätý Boh nemôže mať spoločenstvo s niekým, kto zhrešil.

Adam s Evou vedeli, že keď porušia príkaz, bude nasledovať smrť. Neverili ale tomu, že Boh to naozaj myslí tak vážne, ako to oznámil. Bolo to akoby z vrcholu kopca pustili do údolia neveľký kameň a hneď na to sa vydesili, keď zistili, akú lavínu uviedli do pohybu. Adamovým pádom vošiel do sveta hriech a smrť. Hriech oddeľuje človeka od Boha a prináša duchovnú aj fyzickú smrť. Adam bol prvý stvo­rený človek a zastupoval pred Bohom všetkých svojich potomkov; preto sa my všetci rodí­me vinní Adamovým pries­tup­kom. Ako keď pri prameni rieky nalejete do vody jed, šíri sa hriech v celom toku Ada­movho potomstva. Takto smrť prešla na všetkých ľudí, pre­to­že všetci zhrešili. Ukážte mi človeka, ktorý nikdy nezomrie a ja vám ukážem človeka, kto­rý nikdy nezhrešil. Prečo sú na svete vraždy, nenávisť, ohovárania a klamstvá? Preto­že sa rodíme so ska­ze­ným srdcom, ktoré je zamerané na hriech. To je dôvod, prečo sa ľudský hriech nedá vy­lie­čiť žiadnymi zá­kaz­mi, hrozbami, ani výchovou. Podobne ako keby sme si na špi­navé telo dávali zakaždým čistú košeľu, večer bude opäť špinavá. Žiadne predsavzatie, úsilie, krst alebo iný obrad nás nevylieči. Každá snaha urobiť niečo dobré len znova a znova zopakuje skúsenosť, že hriech má nad nami moc. Všetci sme zhrešili a neexistuje ani jed­en spra­vod­livý človek (Rimanom 3:10–19). Z tejto príčiny sa Boh na nás hnevá. Po smrti čaká každého hriešnika Boží súd a večné odlúčenie od Boha v pekle, kde bude plač a škrí­panie zubov (Matúš 8:12).

Boh mohol podľa spravodlivosti poslať celé ľudstvo na miesto zatratenia, kde by sme si od­py­ká­vali svoj trest. Ale Boh vďaka svojej milosrdnosti začal hneď po páde usku­toč­ňovať plán milosti, v ktorom záchráni pred záhubou mnohých ľudí. Boh mal plán, podľa ktorého poskytne „druhého Adama“, ktorý nikdy nezlyhá a nikdy nespácha ani jeden hriech. Boh poskytne zástupcu, ktorý zomrie za hriešnikov, ktorý si odpyká Boží hnev a ktorý bude zástupnou obeťou za mnohých. Boh sľúbil, že pošle vykupiteľa, ktorý porazí hada-Satana: "A Hospodin Boh riekol hadovi: Že si to urobil, zlorečený budeš nad každé hovädo a nad každé zviera poľné; na svojom bruchu sa budeš plaziť a budeš žrať prach po všetky dni svojho života. A položím ne­pria­teľstvo medzi tebou a medzi ženou, medzi tvojím semenom a medzi jej semenom; ono ti rozdrví hlavu a ty mu roz­drvíš pätu." (Genesis 3:14–15) Toto je sľub, kto­rého na­pl­ne­nie a objasnenie sa tiahne celou Bibliou. Príde druhý Adam, ktorý odčiní chybu prvého Ada­ma. Príde Spasiteľ, kto­rému síce Satan rozdrví pätu, ale on mu víťazne rozdrví hlavu a po­ra­zí ho.

Boh nás chce zachrániť, ale nemôže to urobiť hocijakým spôsobom. Vo svojom konaní je ob­me­dze­ný svojimi nezmeniteľnými dokonalými vlastnosťami. Boh nemá záľubu v utrpení hrieš­nika, ale ako dokonale spravodlivý musí hriešnika po­trestať. Z toho istého dôvodu nemôže naše hriechy jednoducho prehliadnuť a za­bud­núť na ne. Keď sa má Boh vysporiadať s hrie­chom, musí tak urobiť v súlade so svojou spra­vod­li­vos­ťou. Na svete sú len dve strany schopné vyriešiť problém hriechu. Jednou je tá, ktorá zhre­šila – dru­hou zase tá, voči ktorej bol hriech spáchaný. Zo strany hriešnika je spravodlivé, ak nesie od­súdenie a trest. Existuje však aj druhé spravodlivé riešenie. Trest na seba môže prevziať poškodená strana. Boh je ten, voči komu sme spáchali hriech. Boh nám od­púšťa v súlade so svojou spra­vod­li­vos­ťou tak, že prevzal našu vinu na seba. Boh us­ta­novil len jeden jediný spôsob pre očis­tenie od hriechu: „...bez vyliatia krvi nedeje sa od­pus­te­nie" (Židom 9:22). Boh pre­javil svoju lásku ku nám tak, že prijal ľudské telo a stal sa člo­ve­kom, aby vytrpel všetok trest, ktorý patril nám.

Boh poslal na zem svojho jednorodeného syna Ježiša Krista, ktorý sa obetoval za hriechy ľudí. Kristus, ktorý bol súčasne Bohom aj človekom, je jediný, ktorý naplnil všetky pod­mienky na zmierenie Boha s človekom. Biblia hovorí, že v nikom inom niet spasenia (Skutky 4:12). Naro­dil sa nevinný a nikdy nespáchal žiaden hriech. Naplnil Božie požiadavky do pos­led­ného písmenka. Tam, kde Adam zlyhal a kde zlyhávame aj my, tam Ježiš Kristus zvíťazil. Veľakrát bol pokúšaný a ocitol sa v oveľa ťažších situ­áciách ako Eva. Ježiš nepodľahol ani žiadosti tela, ani žiadosti očí, ani pýche života. Svoju celoživotnú pos­lušnosť Bohu zavŕšil tým, že sa nakoniec obetoval a zomrel na kríži, aby tých, čo sa na neho úprimne spoľahnú, zachránil pred utrpením pekla. Kaž­dému, kto verí v jeho zástupnú obeť, Boh nepočíta hriech a pripočíta mu Kristove spra­vo­dlivé skutky. To znamená, že v súdny deň môžeš pred Bohom stáť úplne bez hriechu, oble­čený do Kristovej spravodlivosti. Nie preto, že by si sa ty o to zaslúžil, ale preto, že Kristus poslúchal a zomrel namiesto hriešnych ľudí. Kto pristupuje k Bohu cez Kristovu krv, získava večný život s Bohom a istotu, ktorú Adam v raji nemal. Už ho od Boha nič neoddelí, pretože Boh ho prijal vďaka Kristovej dokonalej poslušnosti a tá je raz a navždy dosiahnutá. Ak chceme byť u Boha prijatí na základe Kristových skutkov, musíme úplne odvrhnúť spoliehanie sa na vlastné skutky. Boh nás nikdy neprijme na základe našich „dobrých“ skutkov, pretože tieto neboli urobené na Božiu slávu a veľa­krát sme nimi sledovali vlastný prospech. V Božích očiach sme hriešnici a potrebujeme záchranu. Keď Kristus umieral na kríži, Boh na neho pre­viedol všetky minu­lé aj budúce hriechy tých, čo v neho veria a odsúdil ich na svojom Synovi. „Lebo toho, ktorý nepo­znal hriechu, [Boh] učinil za nás hriechom, aby sme my boli spra­vod­li­vos­ťou Božou v ňom.“ (2. Korintským 5:21)Takto sa dokázala Božia láska a zároveň Boh zostal úplne spra­vod­livý.

Prvý Adam v rajskej záhrade zlyhal, druhý Adam – Kristus v Getsemanskej zá­hra­de splnil Otcovu vôľu. Prvý Adam bol odohnaný od stromu života, druhý Adam nám k nemu poskytuje návrat. Telom sa rodíme ako deti prvého Adama a spolu s ním sme odsúdení na smrť. Na to, aby sme sa stali Božími deťmi, potrebujeme sa narodiť z ducha na zá­kla­de obete druhého Adama. Prvý Adam pri­niesol hriech, druhý Adam priniesol spra­vod­livosť a život všetkým, ktorí v neho veria (Ján 3:16). „Prvý človek, Adam, stal sa živou dušou, posledný Adam oživujúcim duchom.“ (1. Korintským 15:45) Preto v celom ľudstve v skutočnosti existujú len dva druhy ľudí. Každý má svoju existenciu buď v Adamovi alebo v Kristovi. Kde sa nachádzaš ty?